Zisti kto si a rob to úmyselne.

Odhalené tajomstvo Lusitánie

5. ledna 2009 v 0:31 | afinabul |  Ponerológia
Jej potopenie si vyžiadalo takmer 1200 životov a vyvolalo pobúrenie, ktoré vtiahlo Spojené štáty do prvej svetovej vojny. Teraz sa však potápačom podarilo odhaliť temné tajomstvo nákladu, ktorý so sebou niesla Lusitánia na svojej poslednej plavbe v máji 1915. Bojové prostriedky, ktoré našli vo vnútrajšku lode, ukazujú, že Nemci mali pravdu so svojim tvrdením, že loď prevážala vojenské materiály a že tým pádom bola legitímnym cieľom vojenského útoku. Parník Lusitánia, ktorý bol na ceste z New Yorku do Liverpoolu, bol potopený ponorkou osem míľ pred írskym pobrežím.
Pridržiavajúc sa tvrdenia, že Lusitánia prepravovala výlučne cestujúcich, Briti krátko po útoku začali označovať Nemcov za "pirátskych húnov", ktorí chladnokrvne zmasakrovali civilistov. Katastrofa sa využila na stupňovanie protinemeckej nálady predovšetkým v Spojených štátoch, odkiaľ pochádzalo 128 z celkovo 1198 obetí. Medzi nimi bolo 100 mŕtvych detí, pričom mnohé z nich nemali ani dva roky. Robert Lansing, minister zahraničných vecí USA neskôr napísal, že potopenie mu dodalo "presvedčenie okamžite sa stať spojencom Veľkej Británie." Američanom boli dokonca podávané falošné informácie, podľa ktorých bol nemeckým deťom v školách udelený deň voľna, aby oslavovali potopenie Lusitánie.
Lodné neštastie inšpirovalo množstvo náborových plagátov, ktoré žiadali pomstu za obete. Na jednom známom bolo vidieť mladú, potápajúcu sa matku so svojim bábätkom v náručí. V spodnej časti plagátu bolo napísané "Enlist" (prihlás sa do armády). O dva roky neskôr sa Američania pripojili k spojencom - rozhodnutie, ktoré okamžite obrátilo vojnu v neprospech Nemecka.
Potápačský tím odhaduje, že v sa vo vraku Lusitánie, 300 stôp pod hladinou mora, nachádzajú približne 4 milióny kusov nábojov typu Remington .303, vyrobených v Spojených štátoch. Nemci stále trvali na tom, že Lusitánia, vtedy najrýchlejšia loď v severnom Atlantickom oceáne, bola používaná na prelamovanie blokády, ktorú Berlín udržiaval okolo Britských ostrovov od vypuknutia vojnového stavu v auguste 1914.
Winston Churchill, vtedajší prvý lord admirality, bol dlho upodozrievaný z toho, že vedel viac o okolnostiach a pozadí útoku. Krátko pred potopením Lusitánie napísal list, v ktorom zdôraznil , že by privítal útoky nemeckých ponoriek. Napísal: "Je veľmi dôležité prilákať neutrálnu lodnú dopravu k nášmu pobrežiu za účelom zapletenia Spojených štátov a Nemecka do sporu." Ďalej hovorí: "My chceme ten dopravný ruch - čím viac, tým lepšie. A ak sa niektorým lodiam niečo stane, o to lepšie."
Hampton Sides, redaktor amerického časopisu Men's Vouge, bol svedkom nálezu potápačov. Hovorí: "Sú to náboje, ktoré boli vyrobené za účelom zabíjania Nemcov v prvej svetovej vojne - náboje, ktorých existenciu na palube Lusitánie dlhodobo popierali britskí štátni predstavitelia vo Whitehall a Američania vo Washingtone."
Nález by mohol pomôcť aj vysvetliť, prečo sa 236-metrová Lusitánia potopila behom 18 minút po tom, ako ju zasiahlo jediné nemecké torpédo. Niektorí zo 767 ľudí, ktorí neštastie prežili, si spomínali na druhý výbuch, ktorý mohol byť spôsobený práve muníciou, ktorá bola uložená v nákladných priestoroch pod palubou. Gregg Bemis, americký obchodník, ktorý vlastní vrak Lusitánie a financuje bádacie práce, je presvedčený, že "tie 4 milióny nábojov typu .303 neboli len nejaké zásoby pre poľovníkov."
"Teraz, keď sme to našli, Briti nemôžu už viac popierať, že na lodi sa prepravovali náboje. Teraz sa naskytá otázka, čo všetko iné sa pod palubou ešte nachádza." "V nechladenom skladovom priestore boli uložené tony materiálu, ktoré boli pochybne označené ako syr, maslo a ustrice." "Vždy som mal pocit, že sa v skladových priestoroch nachádzalo veľké množstvo výbušnín - náboje, pušný prach, strelná bavlna - ktoré detonovali po zásahu torpédom a v dôsledku prívalu vody. Kvôli tomu sa loď potopila." Pán Bemis plánuje na budúci rok (2009, pozn. prekladateľa) uskutočniť ďalšie potápačské práce v rámci podrobného výskumu vraku, ktorý sa nachádza pred pobrežím Country Cork. (Preložené zo stránky DailyMail.co.uk)
Komentár: Podľa všetkého sa americká a britská vláda s veľkým záujmom pričinili o potopenie Lusitánie a takmer 1200 vlastných občanov, aby mohli Nemcov vykresliť ako vrahov civilistov a tým vyvolať vo vlastnom obyvateľstve protinemecké nálady, ktoré viedli k zatiahnutiu Spojených štátov do vojny. Odkrytie tejto lži spolu s nálezom munície ukazujú, že nesmieme veriť a musíme zákonite pochybovať o oficiálnych vysvetleniach historických udalostí a stále ich preverovať. Predovšetkým tie, ktoré nám sú predkladané ako odôvodnenia vojenských akcií, sú väčšinou falošné, pretože sú stále písané "víťazmi" vo vlastný prospech.
Cielená provokácia a potopenie Lusitánie za cieľom zatiahnutia Ameriky do I. svetovej vojny sa môže bez problémov začleniť do ostatných príčin vojen. Útok Japoncov na Pearl Harbor ako dôvod na vstup Ameriky do II. svetovej vojny (cielene provokované a dopustené), útok Severného Vietnamu na americkú vojenskú loď v Tonkinskom zálive ako príčina Vietnamskej vojny (nikdy sa nestal) a útok Bin Ládina so svojimi 19 arabskými pomocníkmi ako odôvodnenie prepadnutia Afganistanu a Iraku (zinscenovali to sami) - to sú všetko historické falzifikáty, klamstvá a dokonca zinscenované udalosti, ktorými sa v obyvateľstve vyvolá vojenská nálada a vytvorí odôvodnenie pre vojenské akcie.
Môžeme rátať s tým, že ďalšia vojna bude vyprovokovaná rovnakým spôsobom, zinscenovaná a podložená falošným odôvodnením "zaútočili na nás". Nič nie je v skutočnosti tak, ako sa nám to zdá a ako sa nám to pokúša propaganda predať. "História je lož, na ktorej sa zhodli historici!" (Preložené zo stránky Alles Schall und Rauch)


Poslední dny přinesly nová odhalení do událostí, které se zdály být už dávno uzavřené, protože jasné. Nejprve britský The Telegraph s odkazem na knihu "Target Patton" napsal, že generál, co "ve čtyřicátompátom" osvobodil Plzeň nezemřel při automobilové nehodě, ale byl zavražděn. A co víc, byl zavražděn na rozkaz šéfa tajné OSS generála Donovana, aby nevyzradil tajné dohody s Rusy, které stály životy bezpočet spojeneckých vojáků.
Autor knihy, vojenský historik Robert Wilcox svá tvrzení opírá o deníky a výpovědi Douglase Bazaty, který pro OSS, předchůdkyni CIA, za druhé světové války pracoval jako zabiják. Bazata v knize popisuje, jak v prosinci 1945 zorganizoval autonehodu, při níž armádní náklaďák najel do Pattonova lincolnu a v nastalém zmatku střelil generála do krku, zatímco ostatní účastníci nehody vyvázli bez zranění. Podle Bazaty pak americké úřady přivřely oči nad tím, že agenti sovětské NKVD Pattona, který se ze zranění zotavoval, otrávili.
"Donovan Bazatovi řekl: ´S tím velkým vlastencem jsme se dostali do těžké situace. Úplně se vymkl kontrole, musíme ho zachránit před samým sebou a dřív než zničí všechna spojenectví, která jsme uzavřeli," prohlásil Wilcox pro nedělní Telegraph s tím, že Bazatovi věří. Bazata zemřel v roce 1999, nicméně na konci své kariéry působil jako poradce někdejšího Reaganova ministra námořnictva a pozdějšího člena oficiální vyšetřovací komise událostí z 11. září Johna Lehmana.
Pro další "novinku" je potřeba se o vrátit o válku zpět, do května 1915, kdy na svou poslední plavbu z Liverpoolu do New Yorku vyplul legendární parník Lusitania. Osm mil od irských břehů ho potopila německá ponorka a v moři tehdy zahynulo bezmála 1200 cestujících Lusitanie. Tragédie postrčila Spojené státy ke vstupu do války a začala přepisovat dějiny, nyní však potápěči ve vraku Lusitanie našli značné množství munice, což potvrzuje německou verzi, podle níž Lusitanie nebyla jen civilní loď, ale vezla i vojenský materiál a jako taková byla legitimním terčem.
Jak uvádí The Daily Mail, potápěči našli ve vraku, který leží v hloubce asi sta metrů, zhruba čtyři miliony zásobníků kulek Remington 303. Deník připomíná, že Winston Churchill, tehdy první Lord admirality, byl vždy podezříván, že o zkáze Lusitanie ví víc, než je ochoten přiznat. V soukromém dopise krátce před potopením Lusitanie napsal, že útoky na civilní lodě jsou vítány. "Je velmi důležité přilákat neutrální lodě k našim břehům, v naději, že by to pomohlo postavit USA proti Německu. Z našeho hlediska chceme provoz - čím ho bude více, tím lépe, a když se dostane do problémů, tak ještě lépe."
A do třetice válka. Japonská agentura Kjódo na základě odtajněných dokumentů uvedla, že japonský premiér Ajsaku Sató, který v roce 1974 paradoxně získal Nobelovu cenu za mír, v roce 1965 vyzýval Spojené státy, aby podnikly jaderný útok na Čínu. Měly tak jednat v případě, že by mezi Japonskem a Čínou vypukla válka.
Sató při jednáních s ministrem obrany USA Robertem McNamarou dokonce, dvacet let po Hirošimě a Nagasaki, k jadernému útoku nepřímo nabídl území Japonska, jehož obyvatelé byli a jsou silně proti jaderným zbraním.
Zkrátka, je těžké studovat historii a podle ní se připravovat na budoucnost, když vlastně ani nevíme, co ta naše historie vůbec obnáší. A naděje, že se někdy budeme moci seznámit s reálným obrazem, je mizivá.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.