Zisti kto si a rob to úmyselne.

Prečo na Slovensku vypukne občianska vojna

14. prosince 2009 v 0:50 | afinabul |  Ponerológia
Začnime optimisticky - možno pôjde len o masové krvipreliatie. Horizont udalostí - teda bod možného návratu, sme už dávno prekročili, vývoj udalostí smeruje samospádom k svojmu finále, tj. k spoločenského výbuchu. Najprv stručný politologický exkurz na pochopenie toho, prečo veci dospeli až do tohto štádia. To, že väčšina politických problémov Slovenska je banálna oproti problému s rómskou menšinou si všimli už asi všetci, samozrejme s výnimkou politikov.
Politik sa už z podstaty svojho "povolania" nikdy nebude vážne zaoberať skutočnými a vážnymi problémami; jeho politická existencia je založená na vytváraní tzv. politických problémov zo záležitostí, ktoré predtým aj potom, ako sa im politik venuje, fungujú spravidla bezproblémovo.
Existujú problémy a politické problémy. Každý, komu ide úprimne o riešenie problému, by sa mu mal prestať venovať, akonáhle je problém vo fáze politického problému, tj. v dočasnej pozornosti politikov - vtedy je neriešiteľný. Treba počkať, kým záujem politikov o problém opadne a vznikne tak opäť šanca na jeho riešenie.
Politik nikdy problémy nerieši - zo svojej podstaty ich len vytvára, čím potvrdzuje svoju spoločenskú opodstatnenosť. Politika by sa ďaleko nedostala, keby sa ukázalo, že problém v akejkoľvek sfére riešia vždy odborníci danej sféry, nie politici. (Prieniky týchto dvoch skupín sú vzácnou výnimkou, pričom však politik-odborník, ak chce zostať politikom, sa musí vždy skôr či neskôr prestať správať ako odborník.)
Jedinou možnosťou prežitia politikov v spoločnosti je verbálne a programové vytváranie stále nových a nových problémov. Politika je niečo, čo sa prejavuje zásadne cez problém.
Jediným skutočným zdrojom politickej moci je hnev. Politika preto akýkoľvek problém zaujíma len dovtedy, kým pomocou neho môže u masy vzbudzovať hnev. Riešenie problému hnev nevzbudzuje, preto túto fázu politik zakaždým obchádza tým, že upozorní na nový problém.
Z tohto dôvodu doteraz využíval každý politik aj rómsku otázku len na vzbudenie hnevu, no keď tento cieľ splnila, rýchlo ju zo svojho záberu vypustil. Vďaka dlhoročnej aplikácii tohto postupu sa situácia dostala do štádia nekontrolovateľnosti. Súčasný prístup k rómskej menšine je už len zúfalým odďaľovaním výbuchu metódou "dajme im všetko zadarmo, len nech sú, preboha, ešte nejaký ten rok potichu".
Lenže oni potichu nebudú. Ani majoritné obyvateľstvo nebude potichu, keď mu štát priamo pred očami predvádza švindľovanie s aristotelovskou formulou spravodlivosti pri prerozdeľovaní spoločných statkov.
V rámci tejto tisícročiami overenej formule sa majú spoločné statky prerozdeľovať na základe zásluhovosti. Experimentovanie s touto formulou, aké predvádza náš štát v prístupe k rómskej menšine, nie je len celkom nezmyselnou, iracionálnou a prehnanou charitou, ale, čo je horšie, ohrozovaním podstaty spoločenskej zmluvy, ktorú ma občan so štátom (tj. že obmedzí svoje slobody aj majetky - formou daní - na úkor štátu, ktorý s nimi na základe spoločenskej zmluvy narába). Ak s nimi štát nenarába spravodlivo a prerozdeľuje ich nie podľa pravidiel spravodlivosti, ale napr. na rasovom princípe (Rómom za spoločné peniaze postavíme a dáme, aj keď si rozbijú atď.), začne sa občan opodstatnene pýtať, prečo by mal byť voči takémuto štátu - a jeho zákonom - vôbec niečím viazaný.
Obzvlášť ak napríklad sociálnej poisťovni začnú dochádzať peniaze na jeho vlastné dôchodky. Zaujímala by ma suma, akú štát každý mesiac zo spoločných zdrojov vyhodí oknom na podporu neprispôsobivých občanov, ktorí celý život neprejavili voči štátu jedinú zásluhu okrem zvyšovania opodstatnenosti polície, armády, väzníc, detských domovov, úradov práce a upratovacích čát.
Možno už len jej zverejnenie by v čase krízy, v čase takmer kolabujúceho stavu škôl, nemocníc a ciest, viedlo k spontánnym pogromom. Lebo o tom tu hovoríme, o pogromoch. Keď sa spoločenská situácia vymkne spod kontroly, rovnováha sa obnoví spontánne takými opatreniami, ktoré nemajú nič spoločné s humanizmom, spravodlivosťou, dobrom, morálkou alebo civilizovanosťou. Žiaľ, história nás učí, že je to nevyhnutne tak. Ani u nás to nebude inak. Akcia vyvolá reakciu, tá ďalšiu reakciu atď. atď. Straty na oboch stranách budú nepochybne veľké.
Aby sme si rozumeli, nie som rasista, nepociťujem žiadnu rasovú nenávisť, naozaj. Väčšina Slovákov nie sú rasisti. Máloktorého vytáča samotná farba pleti. Drvivá väčšina z nich len neznáša určité negatívne vzorce správania, ako kradnutie, parazitovanie, totálna asociálnosť, netolerantnosť, zámerná a cielená degenerácia, apatia, kriminálnosť, využívanie práv ale kašľanie na povinnosti… To, že je možno 90 percent rómskej populácie nositeľom týchto vzorcov naozaj nie je náš rasistický problém. Označovanie rasizmom je zbytočné traumatizovanie. Slováci nie sú rasistickí národ. Lenže aj oni podliehajú tomu, na čom je založená evolúcia, tj. zovšeobecňovaniu skúseností.
Zvýšená ostražitosť voči Rómom ako takým vedie možno v jednom prípade z desiatich k nespravodlivému predsudku, ale v šiestich až siedmych prípadoch k záchrane majetku, zdravia, života alebo aspoň duševnej vyrovnanosti a chute do jedla.
Je v záujme majoritnej spoločnosti, ale aj samotných Rómov, aby sa čím skôr prijali realistické riešenia tohto problému. (To znamená už žiadne peniaze, nič zadarmo aj za cenu ich úmrtia, následné ostré a tvrdé použitie silových zložiek, v niektorých oblastiach izolácia od majoritného obyvateľstva, koniec diskriminácie bielych atď.) Netreba si robiť ilúzie - už teraz sú to riešenia tvrdé a možno čiastočne protiústavné. Ak sa však nepoužijú "lebo Európska únia", tak zákonite dôjde k stupňovaniu napätia a následnému výbuchu. Potom prídu na rad riešenia celkom živelné a krvavé. Vyvolajú obrovské straty na majetku aj životoch, ako "záchrancovia" sa ukážu skutoční rasisti a neonacisti - odpad spoločnosti, ktorý sa tak dostane na vrch. Čo je lepšie?
Nejde tu predsa o šírenie rasovej nenávisti, naopak - je to volanie po chladnom rozume, ktorý jediný môže predísť výbuchom takej rasovej nenávisti, aké sme tu nezažili od dôb prvej Slovenskej republiky a ktoré túto spoločnosť traumatizujú a rozdeľujú doteraz. Nechcem zažiť občiansku vojnu s Rómami, ani pogromy na nich. Chcem s nimi spolunažívať ako s normálnymi a plnohodnotnými občanmi. Pokiaľ je ale toto prianie nerealistické, je treba podniknúť kroky aspoň na to, aby nedošlo k vyššie opísanému scenáru.
V záujme majoritnej časti aj rómskej menšiny sa teda treba chytiť rozumu. To v prvom rade znamená prestať s nezmyselnými a nezdravými rečami o tom, že za stav rómskej menšiny môže majorita. Každý si za seba predsa zodpovedá sám! Jedine chorí a degenerovaní nie. Keďže nie som rasista a nepovažujem teda Rómov za degenerovaných, musím ich, na základe logiky, uznať plne zodpovednými za stav, v akom sa nachádzajú. Tvrdiť čokoľvek opačné - robiť z nich slabochov, usmrkaných chudákov a akési polozvieratá nezodpovedajúce samé za seba a svoje životy, by bolo skutočnou urážkou a rasizmom.
Takéto zbavovanie zodpovednosti ich samotných a prisudzovanie zodpovednosti za nich majoritnej spoločnosti je čímsi chorobomyseľným a pomýleným, asi ako keď dlhoročne týraná žena obhajuje tyrana alebo obeť znásilnenia, či olúpenia uvažuje, či náhodou príliš neprovokovala a nie je zodpovedná za to, že sa stala obeťou.
Ak sa niekto dopracuje do stavu, kedy jeho jedinou formou existencie, akej je schopný, je parazitovanie na systéme, musí uniesť zodpovednosť za také konanie. Aj v prípade, že ide o Rómov. Všetko ostatné by bolo rasizmom.
Preto treba veci nazývať pravými menami. Prevládajúce správanie rómskej menšiny na Slovensku je čistou hybris - tj. prvkom celkom vymknutým, pohŕdavým a arogantným voči obci (štátu) a ich poriadku, prvkom nepoznajúcim mieru. Už antickí Gréci vedeli, že prirodzenou odpoveďou na hybris je nemesis (trestajúca, poriadok tvrdo naprávajúca spravodlivosť). Ak nezasiahne nemesis, potom hybris rozvráti celý systém a privodí jeho pád. (Toto je podobné ako s politickou hybris, s ktorou máme na Slovensku v poslednej dobe už zase bohaté skúsenosti.)
Argumenty o akomsi prirodzenom spôsobe rómskeho života, ktorý sme mali narušiť a tým spôsobiť ich mizériu, si taktiež treba odpustiť. Žiadny z európskych národov už nežije tzv. prirodzeným spôsobom života, tj. spôsobom, akým žil pred dvesto, či päťsto rokmi.
2.1 camera digital hp megapixel Hovorí sa tomu adaptabilita. Jednotlivci i národy sa podriaďujú pravidlám nových epoch, tak to chodí. Každý neplatič by mohol začať nariekať nad krásou prirodzeného spôsobu života v lone prírody a obviňovať štát z toho, že mu jeho prirodzený životný štýl berie. Z nejakého dôvodu však väčšina bielych takto nenarieka, ale dokáže sa požiadavkám štátu prispôsobiť aj v menej príjemných aspektoch.
Oproti tomu predstava drvivej časti rómskej menšiny je taká, že na strane príjmov jej výdobytky moderného štátu nevadia, zatiaľ čo na strane výdavkov by si priali akýsi prirodzený stav. Prijímajú teda len "príjmovú" časť spoločenskej zmluvy, zatiaľ čo na "výdavkovú" nielen, že kašlú, ale na ňu agresívne útočia (viď. nepokoje a masové útoky voči silovým zložkám štátu, ergo proti samotnému štátu).
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.