Zisti kto si a rob to úmyselne.

Komu idú eurofondy

6. dubna 2012 v 14:55 | afinabul |  NBS
"Kto sa dnes chce ťahať s Európskou úniou, keď potrebujeme eurofondy?" prehlásil pred pár dňami Róbert Fico po tom, čo utrel orosené čelo po zdolaní sedemstého kliku. Zhrnul tým všeobecné slovenské povedomie o eurofondoch. Môžeme frflať na euroval či regulovanie uhoriek, ale eurofondy, to je zvonivý dážď peňiažkov, ktorý sa len tak spúšťa do nastavených rúk.
Realita je podstatne menej rozprávková. Pred pár mesiacmi sme zrátali, že na každé euro, čo dostaneme z Bruselu, musíme my vyzbierať 90 centov. Z tých desať centov ešte treba zaplatiť chlapíka, čo starostovi v Hornej Maríkovej pripraví projekt tak, aby prešiel sitom úradníkov.

Eurofondy nie sú len o našej čistej finančnej pozícii. Verejná správa vyzbiera od ľudí peniaze (ktoré by sme minuli na nákup áut, tresky, či dovolenky na Orave), pošle ich Bruselu, a ten ich pošle s malým bonusom nazad, aby sme si postavili veci, ktoré sa nám páčia, a hlavne ktoré sa páčia Bruselu, keďže ten má hlavné slovo pri použití peňazí. Môžu to byť mosty, ale aj napríklad rozhľadnička za 49 000 eur, z ktorej je vidieť presne to isté, ako keď stojíte vedľa nej. Vyzerá pekne (ak tvrdý gýč je vaša šálka kávy), ale ak by tie peniaze ostali vo vašom vrecku, na ktorom mieste vášho nákupného zoznamu by bolo postavenie vežičky?

Bez ohľadu na zmysluplnosť využitia prostriedkov, stále máme pocit, že starí členovia nám niečo darovali, a my by sme mali byť vďační (6 min. 40 sek.), napríklad nevzpieraním sa záchranným opatreniam, v ktorých sme zagarantovali 4x viac, ako nám z EÚ prišlo za 7 rokov členstva (čistá pozícia).

Aj to je len mýtus. Český týždenník Euro priniesol v čísle 13/2012 zaujímavý článok o toku peňazí z eurofondov po ich použití. Vychádzal pritom zo štúdie poľského inštitútu IBS, ktorý makroekonomicky hodnotil transfery v rámci kohéznej politiky a toky peňazí medzi starými a novými členskými krajinami. Z každého eura zaplateného do kohéznych fondov získajú staré členské krajiny benefity v hodnote 61 centov (str.35). Prítok eurofondov totiž spôsobil, že v roku 2012 bude Česko importovať o 2% viac tovarov a služieb, ako bez nich. Tak isto aj Slovensko, pri Poľsku by to malo byť až 3,5%.

Konkrétny príklad. Na južný obchvat Prahy (nájazd D1-Vestec-Lahovice) má prísť z Bruselu 6 miliárd kč. O tieto peniaze sa podelia Metrostav, Skanska, Strabag, Teerag-Asdag a Alpine Holding. Ak si myslíte, že len prvá spoločnosť je domáca (v skutočnosti česko-slovenská), myslíte si správne. Čísla pre Slovensko uvedené neboli, ale budú podobné, pričom hlavnými beneficientmi našich projektov sú rakúske a talianske firmy. Z hodnoty čistých výdavkov starých krajín na kohéznu politiku, 7% získali firmy z týchto krajín. Zvyšnú časť benefitov získavajú staré krajiny najmä vo forme dodatočných exportov do V4, či transfere technológií. Napríklad v prípade Nemecka platí, že hodnota benefitov tvorí 125% ich čistého príspevku.
Porovnanie celkových benefitov EU15 k čistým príspevkom týchto krajín na kohéznu politiku v krajinách V4:


Nie je cieľom presadzovať ekonomický nacionalizmus, diaľnice by mal betónovať vždy ten, kto dá najlepšiu ponuku v zmysle cena/výkon, či je z Česka, Švédska, alebo Číny. Ak sa však so zaľúbením pozeráte na zámkovú dlažbu na námestí vašej obce, vybudovanú z eurofondov, majte na pamäti že:
  • Nikto nám nič nedaroval
  • Za zdroje, ktoré ju vybudovali, ste si mohli dopriať niečo, čo by vám robilo väčšiu radosť
  • O tom, čo sa vybuduje, v konečnom dôsledku rozhodol ktosi na 200 Rue de la Loi, nie vy, alebo váš starosta

Kto sa nabaľuje na balíčkoch

Šetríme s Miklošom: Eurofondy sa míňajú pomaly

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Béla Béla | E-mail | 6. dubna 2012 v 17:57 | Reagovat

A veľmi nebezpečným (s najväčšou pravdepodobnosťou aj úmyselným) sprievodným javom zvykania si na prísun eurofondov je vytváranie "cigánskeho povedomia" v národe. Čiže, nestarajme sa, čakajme s natrčenou dlaňou, však nám niekto múdrejší od nás niečo dá - čiže výchova národa k nesamostatnosti a závislosti.

2 peter1 peter1 | E-mail | 6. dubna 2012 v 18:15 | Reagovat

[1]:Vystihol si to, k tomu nás vedú naši politici, v skutočnosti nie naši, lebo sú úplne v područí záujmov dominantných krajín EU a vzoprieť sa nedokážu, aspoň troška tak, ako Klaus, alebo Orbán. Diktatúra nemecka už nieje ani skrývaná.

[1]:

3 Muž, ktorého zavraždil kapitalizmus Muž, ktorého zavraždil kapitalizmus | 7. dubna 2012 v 12:53 | Reagovat

„Smrť jedného muža je tragédia. Smrť miliónov mužov je štatistika.“ Tento výrok povedal J.V. Stalin. Mnoho ľudí ho vníma ako cynický, mnohí politici, aktivisti, tvorcovia dokumentov ho odsudzujú a chvália sa tým, že vyznávajú hodnoty dnešného kapitalizmu, ktorý ponímajú ako demokraciu. Neprekáža im, že pri prezentácii našich moderných dejín, či už je to v dokumentárnych filmoch, televíznych reportážach, článkoch, knihách a pod, je využívaný práve tento princíp –  ukážte ľuďom tragédiu konkrétneho človeka, pretože práve to u ľudí vyvolá potrebné negatívne reakcie. Ukážte ľuďom tvár dotyčného, povedzte im jeho meno.

Výsledok je bravúrny. Žijeme v dobe najtvrdšieho antikomunizmu, kedy mladá generácia preberá názor, že počas vlády komunistov sa len špicľovalo, odsudzovali a vraždili sa nepohodlní ľudia, príp. že sa 40 rokov len strieľalo na hraniciach.

Ale čo si tak ukázať konkrétnu obeť súčasného systému? Čo si tak uviesť nedávnu tragédiu, konkrétneho muža?

Spomeniete si čo ste robili včera (streda) okolo deviatej hodiny? Niektorí z vás, sa ponáhľali do práce, zaviesť dieťa do škôlky, možno ste spali, robili si raňajky alebo ste skladali štátne skúšky z angličtiny, tak ako ja. V tom čase v Aténach, neďaleko vchodu do stanice metra na Námestí ústavy, kde sa nachádza grécky parlament, stál starý muž, dôchodca, bývalý lekárnik. Mal 77 rokov, vek kedy si človek má už len užívať bezstarostnú jeseň života. Bol ženatý a mal jednu dcéru. Prežil druhú svetovú vojnu, občiansku vojnu, monarchiu aj vládu vojenskej junty. Nič z toho ho nepoznačilo tak, ako dôsledky súčasnej finančnej krízy.

Dimitris Christoulas stál neďaleko metra, pri strome na jednej z trávnatých plôch námestia a pozoroval stovky náhliacich sa ľudí. Vo vrecku mal pištoľ. Ťažko povedať, o čom rozmýšľal, to už nezistíme. Vieme len, že po chvíli vytiahol zbraň a niekoľko krát zakričal, že nechce svojim deťom zanechať dlhy. Vyslúžil si tým pozornosť časti okoloidúcich, ďalšia časť stále kráčala bez povšimnutia. Potom si Dimitris namieril pištoľou na hlavu a stlačil spúšť. Teraz si už získal pozornosť aj tých, ktorí pred chvíľou okolo neho len mlčky prechádzali.

Okamžite bola privolaná sanitka, ktorá Christoulasa odviezla do nemocnice, no žiaľ, zranenie bolo smrteľné a lekári mu nedokázali pomôcť.

Znížený dôchodok a dlhy. To bol dôvod, prečo Dimitris už nevedel ako ďalej, a preto siahol po tom najzúfalejšom riešení, po samovražde. Nechcel sa dostať do otroctva bánk a finančných inštitúcií, preto sa zachoval podľa národného sloganu Grécka – Sloboda alebo smrť!

Dimitris nechal list na rozlúčku:

„Tsolakoglouvská vláda* zničila všetky možnosti pre moje prežitie, ktoré záviselo od dôstojnej penzie. Dôchodkové poistenie som si platil sám bez pomoci štátu dlhých 35 rokov. Preto, že mi pokročilý vek neumožňuje dynamicky reagovať (ale ak by sa grécky človek chytil Kalašnikova, stál by som hneď za ním), nevidím iné riešenie ako dôstojný koniec svojho života. Nechcem sa vidieť, ako prehrabávam odpadkové koše, aby som našiel jedlo k prežitiu. Verím, že mladí ľudia bez budúcnosti sa jedného dňa chopia zbraní a nechajú odvisnúť zradcov tejto krajiny na námestí Syntagma tak, ako to spravili Taliani s Mussolinim v roku 1945.“

Strom, pri ktorom si Dimitris siahol na život sa v priebehu utorka zmenil na improvizovaný oltár, kde si Gréci prichádzajú uctiť jeho pamiatku. Prichádzali a prichádzajú napriek tomu, že ho nepoznali, napriek tomu, že ho v živote nevideli. Prišli a nechali na strome odkaz, položili kvety alebo zapálili sviečku, pretože bol jedným z nich – bol obyčajným Grékom, ktorého už niekoľko rokov ničili dôsledky kapitalistickej krízy.

S prichádzajúcim súmrakom sa začali pred gréckym parlamentom schádzať stovky nahnevaných demonštrantov a pokojný priebeh protestu dlho nevydržal. Vzduchom začali lietať kamene a zápalné fľaše. Polícia zase odpovedala slzným plynom a protesty potlačila. Protesty však prebehli aj dnes a avizované sú aj na ďalšie dni.

Nechcem zneužívať smrť pána Christoulasa, chcem len poukázať na praktiky médií, ich majiteľov, dokumentaristov, politikov a ďalších ľudí pri prezentovaní obdobia z našej nedávnej histórie. Rodine pána Christoulasa vyjadrujem úprimnú sústrasť. Zároveň verím, že jeho smrť nebude úplne zbytočná a otvorí mnohým ľuďom oči. Otázne je, či sa tak neudeje za príliš vysokú cenu, pretože, ako povedal Ernesto Che Guevara: „Život jedného človeka je milión krát hodnotnejší ako všetok majetok najbohatšieho muža planéty“.

*Tsolakoglou – grécky premiér v čase druhej svetovej vojny, ktorý dovolili vstup nemeckých vojsk do Grécka a krajina stála na strane Osi.

Artur Bekmatov

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.