Zisti kto si a rob to úmyselne.

S historikom Róbertom Letzom

16. srpna 2018 v 11:54 | afinabul |  Z domova
S historikom Róbertom Letzom sme sa rozprávali o pozitívnych aj negatívnych črtách Andreja Hlinku, ktorého 80. výročie smrti si dnes pripomíname.

Nakoľko je ešte osobnosť Andreja Hlinku známa dnešným generáciám?
Výskumy, ktoré robil napríklad Inštitút pre verejné otázky, dokazujú, že jeho meno v spoločnosti stále rezonuje. Aj keď Slováci majú k nemu ambivalentný vzťah, teda ani pozitívny, ani negatívny. Žiaľ, naša historická pamäť je v porovnaní s okolitými národmi dosť deravá - ako-tak ešte poznáme udalosti a osobnosti, ktoré sme priamo zažili, no to, čo sa stalo dávnejšie, nám už veľa nehovorí. Ako národ by sme sa nad tým mali zamyslieť.
Čoho je to dôsledkom?
Slováci sa ako moderný národ sformovali pomerne neskoro a dodnes akoby sme si neuvedomovali význam našej minulosti. Do toho prišiel socializmus so svojím historiografickým prístupom, ktorý opomínal rad významných osobností a kládol dôraz na akési neosobné dejinné procesy.
Možno je problémom aj to, že ako Slováci nedokážeme prijať, že dejiny a osobnosti Československa a predtým Uhorska boli aj našimi slovenskými dejinami a osobnosťami.
Lenže to je práve to, na čo by sme mali byť hrdí - ako malý národ sme mnoho storočí dokázali prežiť v oveľa väčších štátnych celkoch. Dokázali sme tým svoju životaschopnosť.
"Ako malý národ sme mnoho storočí dokázali prežiť v oveľa väčších štátnych celkoch. Dokázali sme tým svoju životaschopnosť." Zdieľať
Ktoré osobnosti 19. a 20. storočia vy osobne považujete za kľúčové v rámci slovenských dejín? Bez toho, že by sme hodnotili ich pozitívny či negatívny význam.
Začal by som Antonom Bernolákom, Ľudovítom Štúrom, Andrejom Radlinským a Štefanom Moyzesom, pokračoval by som Andrejom Hlinkom, Martinom Rázusom, Vavrom Šrobárom, Milanom Hodžom, s totalitnými režimami sú späté najmä mená Jozefa Tisa, Gustáva Husáka a Alexandra Dubčeka, k pádu socializmu zasa dopomohol disent ako rôznorodý celok.
Meno Andreja Hlinku neraz zaznieva z úst rôznych nacionalistov, čo mu ako historickej osobnosti nesporne škodí.
Keby si Hlinku viac všímali historici, neostával by napospas tým, ktorí o ňom veľa nevedia, no o to viac ho dokážu zneužiť pre svoje záujmy a manipulovať tak historickú pamäť. Neplatí to však len o Hlinkovi. Vezmite si, že posledná monografia o Štúrovi pochádza ešte z čias socializmu. Veď to je hanba!
Hlinka je spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom a Alexandrom Dubčekom jednou z mála slovenských osobností, ktoré sa dostali do zákona.
Uzákoňovanie spoločenského významu niektorých osobností naštartoval ešte lex Masaryk v roku 1930, ktorý bol prijatý počas života prvého československého prezidenta. V roku 1939 Snem Slovenského štátu tento zákon v podstate len skopíroval, akurát Masaryka vymenil za Hlinku. Po roku 1989 boli prijaté ďalšie zákony - o Benešovi, Havlovi, Štefánikovi, Hlinkovi či Dubčekovi. Nie je to však nič výnimočné, podobné zákony o štátotvorných osobnostiach prijali napríklad aj vo Francúzsku. Otázkou podľa mňa je, či tieto zákony u nás zlepšili spoločenské povedomie o jednotlivých osobnostiach? Nemyslím si.

Aj najnovší výskum Inštitútu pre verejné otázky ukazuje, že pohľad Slovákov na Andreja Hlinku je veľmi protirečivý. Kým 22 percent respondentov ho hodnotí pozitívne, 27 percent ho vníma negatívne. K tomu je treba ešte dodať, že až tretina respondentov ho považuje za rovnako kladnú aj negatívnu postavu a 18 percent nevedelo zaujať svoj postoj. Prečo Hlinka aj dnes polarizuje značnú časť spoločnosti?
Takto to bolo už za jeho života. Hlinka bol rodeným lídrom so silným presvedčením o správnosti svojich názorov, pre ktoré dokázal získať aj ostatných. Zároveň mal veľmi hyperaktívnu až cholerickú povahu.
Jeho učitelia z ľudovej školy v Černovej a z piaristického gymnázia v Ružomberku spomínali, že už ako dieťa bol mimoriadne nadaný, ale nedokázal obsedieť. Jeden z učiteľov doslova povedal, že pri odpovediach robil také pohyby, ako keby tlačil kapustu, teda prestupoval z nohy na nohu. V dospelosti jeho vnútornú energiu prirovnávali k ohňu, ktorý ho stravoval a zapaľoval všetko navôkol.
Bol teda protirečivou a zároveň charizmatickou osobnosťou.
Nepoznám v slovenských dejinách politika, ktorý by mal takú silnú charizmu ako Hlinka. Aby sme si to mohli naplno uvedomiť, potrebovali by sme osobne zažiť jeho vystupovanie, jeho zjav. Ale aj zachované fotografie či zvukové a filmové záznamy nám prezrádzajú veľa.
Ľudí oslovoval už svojím fyzickým vzhľadom. Ako mladý kňaz bol pekným chlapom, v starobe zasa pôsobil veľmi dôstojne - jednoliata tvár s orlím nosom, modré oči, biele kadere... Známy spišský kňaz Ferko Skyčák o ňom povedal, že jeho zovňajšok je duchovného rázu a strháva do vyšších sfér.
"Nepoznám v slovenských dejinách politika, ktorý by mal takú silnú charizmu ako Hlinka." Zdieľať
Jednoduchí ľudia v ňom videli zosobnenie všetkého svojho utrpenia, ktoré sa postupne pretavilo do nepoddajnosti a vzdoru. V Uhorsku aj v Československu trpeli aj iní slovenskí kňazi, niektorí možno viac ako Hlinka, ale symbolickou postavou slovenského národa sa stál práve on. Nesporne k tomu dopomohli tragické udalosti späté s posviackou kostola v Černovej. Aj vďaka nim sa Hlinka stal známou a uznávanou osobnosťou v Čechách a v zahraničí. Stal sa dokonca symbolom utrpenia všetkých malých národov v Rakúsko-Uhorsku.
Budoval cielene kult svojej osobnosti?
Práve naopak. Bol síce v mnohých veciach samoľúby, ale budovanie kultu osobnosti, o čo sa snažili niektorí ľudia z jeho okolia, jednoznačne odmietal. Na rozdiel od Masaryka nesúhlasil, aby za jeho života boli po ňom pomenovávané námestia a ulice.
Budovanie Hlinkovho kultu jeho podporovateľmi malo dva dôvody. Jednak za tým bola snaha vytvoriť protiváhu kultu prezidenta Masaryka, ale boli tam aj zištné záujmy o priživenie sa na Hlinkovej osobnosti. A čím bol starší, tým to bolo horšie. V posledných rokoch života ním už niektorí doslova manipulovali.
Minulý rok sme si pripomenuli 150. výročie narodenia ďalšej významnej slovenskej osobnosti prvej polovice 20. storočia, Vavra Šrobára, ktorý bol pôvodne Hlinkovým obľúbencom, ale napokon sa názorovo aj mocensky upol na prezidenta a svojho bývalého profesora Masaryka.
Do Šrobára vkladal Hlinka veľké nádeje. Obaja pochádzali od Ružomberka - jeden sa narodil v Černovej, druhý v Liskovej. Hlinka veľmi intenzívne podporoval Šrobárovu kandidatúru do uhorského snemu v roku 1906, za čo bol prenasledovaný nielen svetskou, ale aj cirkevnou vrchnosťou. Spolu dokonca sedeli vo väzení. Neskôr bol Šrobár ako ošetrujúci lekár účastný černovskej tragédie.
Postupne sa však ich cesty rozišli - Šrobár vystúpil z katolíckej cirkvi a stal sa stúpencom Masarykovho sekulárneho humanizmu a čechoslovakizmu.

Známy je Hlinkov boj proti ideám čechoslovakizmu a za dosiahnutie slovenskej autonómie. Ale aký bol jeho vzťah k Čechom ako k národu?
Určite nebol protičeský živel. Jeho osobným priateľom bol napríklad moravský kňaz a politik Alois Kolísek, ktorý mu v roku 1907 zorganizoval prednáškové turné v Čechách a na Morave. Práve v tom čase došlo k spomínanej černovskej tragédii, takže prijatie Hlinku bolo ešte o to vrúcnejšie. Do ružomberskej farnosti si neskôr Hlinka povolal české rehoľné sestry, jeho regenschori bol až do smrti český hudobný skladateľ Jozef Chládek.
Postupne si získal aj pôvodne kritického novinára Františka Kocoureka, ktorý o ňom písal v Peroutkovej revue Přítomnost. Niektoré jeho texty vyznievali až tak prohlinkovsky, že boli cenzurované. V rozhlase neskôr komentoval jeho pohreb.
Hlinka jednoznačne podporoval aj vznik spoločného československého štátu. Keď slovenské elity váhali, on jednoznačne povedal, ideme do toho. Zároveň ale v novom štáte pre Slovákov požadoval rovnocenné postavenie, čo sa, žiaľ, nenaplnilo.
Bol viac kňazom alebo politikom?
Môže sa zdať, že uňho prevážilo politické angažovanie, ale on sám sa vždy v prvom rade považoval za kňaza. Hlinkova spoločenská angažovanosť vychádzala z jeho kňazstva, z nespokojnosti so situáciou, v akej sa nachádzali jeho veriaci a celý slovenský ľud. Nešlo len o politickú nesamostatnosť, ale aj o nevzdelanosť, chudobu, alkoholizmus. Kňazstvo preňho bolo základom a politika nástrojom, ako pomôcť ľuďom.
V tom čase cirkevné právo nezakazovalo kňazom politickú angažovanosť tak striktne, ako je to dnes. Práve naopak, sociálna encyklika Leva XIII. Rerum novarum vyzývala katolíkov, vrátane kňazov, k spoločenskej angažovanosti.
Bol Hlinka populistom?
Podľa toho, čo rozumieme pod týmto termínom. Ak za populistu považujeme obhajcu jednoduchých ľudí proti nespravodlivo konajúcim politickým elitám, tak áno. Ale ak pod tým chápeme nejakého sebastredného politika, ktorý hrá len na seba, tak ním určite nebol.
"Hlinka bol asi jediným politikom, o ktorom si ľudia spievali piesne. Bol ľudovým natoľko, že až zľudovel." Zdieľať
Hlinka bol asi jediným politikom, o ktorom si ľudia spievali piesne. Svojich ružomberských farníkov poznal po mene, poznal aj ich rodinné pomery a problémy. Bol ľudovým natoľko, že až zľudovel.
Samotný Edvard Beneš, ktorý určite nepatril k Hlinkovým sympatizantom, si na ňom cenil, že čo sľúbil, to dodržal. Jeho slovo malo váhu.
Práve vďaka Hlinkovmu dôrazu na sociálnu spravodlivosť a rovnosť bola na hospodársky zaostalejšom Slovensku pozícia komunistov omnoho slabšia ako v Čechách.
Áno, Hlinka úplne zabral priestor, v ktorom sa zvyknú pohybovať ľavicové strany. Napokon, Šrobár ho prezýval čiernym komunistom. Bola to zaujímavá situácia, keďže Hlinkova strana síce vytvorila hrádzu voči komunizmu, ale neraz používala podobné politické metódy a agitačné heslá. Aj keď ideologicky bola úplne inde. Nečudo, že niektorí členovia HSĽS neskôr prešli do komunistickej strany. Vrátane ružomberského kňaza Jozefa Harajeviča, ktorý bol jedným z Hlinkových obľúbencov.
Mal Hlinka ľudí, s ktorými sa radil, ktorých hlasu načúval?
Cenil si vzdelaných ľudí z teologického a akademického prostredia. Neraz však na ich názory doplatil. Napríklad v prípade Vojtecha Tuku či kňaza a politika Františka Jehličku, ktorý Hlinku presvedčil k neslávnej ceste na mierovú konferenciu v Paríži. Oveľa lepšími radcami preňho boli Karol Kmeťko, ktorý sa stal nitrianskym biskupom, či kňazi a poslanci Štefan Onderčo a Jozef Buday.
Keď ste spomenuli Karola Kmeťka, aký bol Hlinkov vzťah s prvými slovenskými biskupmi - Kmeťkom, Blahom a Vojtaššákom?
Vďaka svojmu postaveniu a autorite mohol k ním pristupovať ako rovný k rovným. Problémom bolo, že protežoval kňazov, ktorí sa angažovali v Slovenskej ľudovej strane. Napríklad aj tým, že sa usiloval vybaviť im fary, ktoré by viac vyhovovali straníckym záujmom, čo sa biskupom, samozrejme, nepáčilo.

Telo Andreja Hlinku v presklenom sarkofágu počas pohrebu 16. augusta 1938. Foto - Liptovské múzeum v Ružomberku
Keď už Hlinka cítil, že mu ubúdajú sily, najmä po roku 1933, keď ho začali trápiť vážne zdravotné problémy, snažil sa personálne zabezpečiť budúcnosť svojej strany?
Za korunného princa bol považovaný poslanec, šéfredaktor Slováka a neskorší veliteľ Hlinkovej gardy Karol Sidor. Menšie šance sa dávali Jozefovi Tisovi. Na druhej strane v jeho prospech hovorilo to, že bol kňazom, ktorých Hlinka uprednostňoval pred laikmi. Priamo však Hlinka neodporučil ani jedného z nich. Napokon sa po Hlinkovej smrti svojou priamočiarosťou a rozhodnosťou presadil Tiso na úkor Sidora.
Čo vieme o závere Hlinkovho života?
Dlhodobo sa sťažoval na žalúdočné ťažkosti, takže sa musel podrobiť operácii. Až časom sa ukázalo, že trpí rakovinou obličiek. Liečil sa aj v prestížnom Kochovom sanatóriu v Bratislave, no keď lekári videli, že život vtedy 73-ročného Hlinku je už na konci, previezli ho na ružomberskú faru, aby mohol zomrieť doma. Prichádzalo sa s ním rozlúčiť množstvo obyčajných ľudí aj politické špičky.
Ostal po ňom nejaký závet?
Spísal ho už päť rokov pred smrťou, keď začal fyzicky slabnúť. Okrem praktických odkazov, komu čo zanecháva, načrtol v ňom aj líniu svojho života. Vyslovene politický odkaz však nezanechal. Zaujímavosťou je, že si neodpustil kritiku na adresu evanjelikov.
Prečo?
Hlinka považoval protestantizmus za germánske náboženstvo, ktoré nie je pre Slovákov prirodzené. Bránil aj výstavbe evanjelického kostola v Ružomberku. Niektorí píšu o tom, že evanjelikov označil za vred na slovenskom tele, ale v skutočnosti nič také nepovedal ani nenapísal.
"Keby si Hlinku viac všímali historici, neostával by napospas tým, ktorí o ňom veľa nevedia, no o to viac ho dokážu zneužiť pre svoje záujmy a manipulovať tak historickú pamäť." Zdieľať
V politickom živote sa napokon nad konfesionálne rozdiely dokázal povzniesť. Poslancom za jeho ľudovú stranu bol napríklad prominentný evanjelik Ján Mudroň, syn tajomníka Matice Slovenskej Pavla Mudroňa. Rovnako sa dokázal zblížiť a spolupracovať s predsedom SNS a evanjelickým farárom Martinom Rázusom.
A čo Židia?
Aj na ich adresu mal kritické výroky, ale vychádzal s nimi dobre. V povojnovom chaose v roku 1918 dokonca niekoľkých skrýval na fare, keďže čelili pomerne silnej nevraživosti. Židom bol aj Hlinkov šofér či advokáti, ktorí ho zastupovali počas súdnych procesov ešte za Rakúsko-Uhorska. Paradoxne mu priateľské vzťahy so Židmi vytýkali aj komunisti.
Vráťme sa ešte k posledným chvíľam Hlinkovho života.
Pri jeho smrteľnej posteli stál ružomberský starosta Anton Mederly, černovský farár Andrej Scheffer, Karol Sidor, ako aj ružomberskí jezuiti, ktorí sa pri umierajúcom modlili. Mederly neskôr parafrázoval Hlinkov odkaz, že ak príde ťažká chvíľa a Slováci sa budú mať utopiť, nech to aspoň nie je v kalnej, ale v čistej vode.
Podľa svedectva ošetrujúceho lekára Emanuela Fila, ktoré zverejnil denník Slovák, Hlinkov smrteľný zápas trval asi štyri hodiny. V ruke držal kríž, ktorý bozkal. Jeho posledné slová boli - už nemôžem...

Hlinkov pohreb, ktorý sa uskutočnil v nedeľu, 21. augusta, bol údajne najväčším v dejinách našej krajiny.
Zúčastnilo sa ho 60-tisíc až 70-tisíc ľudí. Mnohí z nich pricestovali do Ružomberka už deň predtým a nocovali pod holým nebom. Smútočnú omšu slúžil spišský biskup Vojtaššák, kázeň predniesol kňaz a poslanec Snemu Slovenskej krajiny Karol Körper. Pohrebu sa zúčastnili aj ďalší traja biskupi - Jozef Čársky, Marián Blaha a Michal Bubnič, takmer tisíc kňazov, ako aj viaceré domáce a zahraničné štátne delegácie.
Československú vládu a prezidenta Edvarda Beneša reprezentoval premiér Milan Hodža, ktorého mal Hlinka mimoriadne rád. Druhý smútočný príhovor predniesol Jozef Tiso.
Po vyše roku Hlinkovo telo previezli z hrobky jezuitov do mohutného mauzólea vybudovaného poniže ružomberského kostola. Vďaka vášmu zisteniu dnes vieme, že na konci druhej svetovej vojny ho odtiaľ preniesli do Bratislavy v noci z 3. na 4. februára 1945. Ako ste na to prišli?
V archíve Ústavu pamäti národa som našiel správu, ktorú vtedajší ružomberskí kapláni adresovali biskupskému úradu v Spišskej Kapitule. V nej sa uvádza, že telo o pol štvrtej nadránom odviezli minister vnútra Alexander Mach a ružomberský farár Ján Ferenčík a uložili ho do krypty pod Dómom svätého Martina. Dôvodom bol blížiaci sa front a obava so zneuctenia Hlinkovho tela.
Takže vieme, kto, kedy, aj kde telo odniesol, ale záhadou ostáva, čo sa s ním potom dialo a kde sa dnes nachádza.
Existujú rôzne dohady a teórie, ale ako historik nedokážem na základe známych faktov potvrdiť pravdivosť ani jednej z nich.
Aké sú to teórie?
Jedna z nich vraví, že telo bolo odnesené počas evakuácie slovenskej vlády začiatkom apríla 1945 do Rakúska. Podľa ďalšej Hlinkovo telo zničila ŠtB. Najčastejšie sa však hovorí o tom, že je uložené na neznámom mieste na Slovensku.
Niekto po ňom aj pátral?
Začiatkom 90. rokov slovenská vláda prijala uznesenie o hľadaní Hlinkovho tela, bol určený konkrétny policajný dôstojník, ktorý to mal na starosti. Pátralo sa v Šaštíne, Malackách, Topoľčanoch, Bratislave či v Marianke, ale neúspešne. Možno by to celé mohlo byť pre nás mementom, že keď už nemáme Hlinkovo telo, mali by sme si uchrániť aspoň jeho ducha.
https://www.postoj.sk/35608/ked-uz-nemame-hlinkovo-telo-uchranme-si-aspon-jeho-ducha
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.